Keď som bola malá, vždy ma fascinoval svet dospelých a samozrejme som k nim vzhliadala ako na niečo nedosiahnuteľné. A práve v čase keď som si vychutnávala detské hry začal aj môj výber budúceho povolania.
Tak teda v skratke… Kam mi pamäť siaha, prvá profesia bola lekárka, možno preto, že tá moja detská bola fantastická. Túžila som byť chirurgičkou, a moji pacienti – prevažne bábiky, joj statočné to tvory 🙂 spolupracovali presne podľa mojich predstáv. Raz som si zorganizovala veľmi ťažkú a náročnú operáciu. Bábu som dôkladne predoperačne vyumývala a následne pokreslila fixou – pomocné čiary pre vedenie presného rezu. Všetko bolo dokonale premyslené a prepracované, len ten scalpel – nie moc ostrý ale ani nie tupý nôž, akosi nemienil spolupracovať. Och, a aké len bolo moje zdesenie, keď miesto bábiky, nôž ako po masle vletel do môjho prsta… Rozhodnutie, že lekár nebudem, mi dodnes stále pripomína jazva na prste.
Ďalším míľnikom detského sna bola túžba po kariére letušky. Ale ani to netrvalo dlho, len do chvíle kým som nezistila, že mám strach z výšok či hĺbok, ani neviem čoho, lebo dnes som už vyliečená… Nasledoval rad nemožných prianí a nakoniec som zakotvila pri myšlienke stať sa učiteľkou (táto predstava ma ešte aj dnes máta). To ma držalo neskutočne dlho a dokonca ma to aj bavilo. Denne som rozkladala na posteľ bábiky, plyšákov i mladšieho brata či bratranca, podľa toho koho som v tom momente mala po ruke. Pravidelne som im vykladala učebnice, domácky urobené žiacke knižky a zošity. Čítali sme, písali i počítali a dokonca boli aj známky aj poznámky. Aj domáce úlohy boli samozrejmosťou.
Jasné, že ma to časom tiahlo opäť iným smerom, aj psychológia ma lákala už vo veku kedy sa ma to týkalo viac. Od toho ma však odradilo, že prijímačky boli z matiky. Nakoniec som sa dala na to učiteľstvo, divoká kombinácia – slovenský jazyk a filozofia. Krásne predmety aj vedy a jednoducho naozaj to bola výzva…
Bohužiaľ aj tento boj som prehrala a školu som nedokončila, ale však raz hádam… Veď kto by už len nechcel toľko prázdnin a mať také “jednoduché” zamestnanie, samé kytice a bonboniéry ako som sa už tiež dočítala… Nevadí, ak by som patrila k tým zatracovaným, ale však aj ich učitelia vychovávali alebo prinajmenšom sa aspoň snažili, aj keď asi márne… A ako ten malý dráčik hovorieval – AJ TAK RAZ BUDEM UČITEĽKA…