Čo vám ako prvé preblesne hlavou, keď sa vám dostane do uší slovko “detstvo”?
Celkom isto si každý spomína na to svoje úplne inak..
Pravdepodobne ( ak smiem byť smelá a hádať), mnohým z vás sa ako prvé vybaví mäkkučký kamarát, ktorý sa k vám s láskou túli v postieľke.
Ako to bolo u mňa?
Mojími nie síce jedinými, ale veľmi blízkymi priateľmi boli od nepamäti písmenká. Už ako maličkému, nesmelému dievčatku sa mi na prvý pohľad zapáčilo, ako sa zo šlabikára na mňa usmieva vysmiate písmenko A, naťahuje ku mne rúčky chudučké I, alebo svojím bruškom sa ponosuje písmenko B. Netrvalo dlho a behom chvíľky som sa s nimi skamarátila na život a na smrť a moje “spisovateľské schopnosti” sa mohli rozvinúť naplno.
Ako ubiehali dni, týždne, mesiace.. pomaly som začínala viac rozumieť okolitému svetu a nášmu jazyku v ňom. Vždy som bola viac tichým pozorovateľom ukrytým kdesi v úzadí ako živým striebrom, ktoré rozžiari všetkých naokolo.
To sa však nedá povedať o mojej hlávke, ktorá bola plná fantázie, príbehov, dojmov z bežného života, (len ešte prísť na to ako s tým naložiť) , ako vypustiť myšlienky, ktoré sa drali zo mňa von.
A čo sa jedného dňa nestalo? V mojej makovičke začala bitka. Jedna myšlienka sa predbiehala pred druhú: “Mňa si vyber, mňa ! Ja chcem byť prvá, ktorá uzrie svetlo sveta !”
A už ani neviem ako, zrazu som v jednej hrsti držala môj prvý nástroj – pero a v druhej malý zošítok so slabo zelenými riadkami, ktoré akoby od samej radosti výskali, že konečne neostanú bez povšimnutia.
Pýtate sa, čo som do nich vkladala ? Nuž, všetko … všetko čo poteší dušu malej školáčky, všetko nové, čo uzrie, všetko, čomu nerozumie…
Od toho dňa som zapísala už mnoho riadkami popísaných strán. Čitateľ, ktorý by si ich vzal a prečítal, nenašiel by tam na prvý pohľad nič výnimočné a na druhý, predsa áno – môj život.
Ako to už obyčajne býva, pribúdajúcim časom a vekom pribúdajú i povinnosti . Na strednej škole som musela mojich dvoch “kamarátov” odložiť do úzadia. Nahradili ich – bohužiaľ, už nie také kamarátske stredoškolské učebnice 🙂 V nich vysmievajúce sa mi častokrát nezrozumiteľné informácie a písmená, ktoré už nemali štrbavé zúbky, ale na nose položené profesorské okuliare. Nedávali mi toľko detskej radosti, ale dívali sa na mňa zo vztýčeným prstom. Návštevy do môjho vnútorného sveta a do farbami vymaľovaného útočiska mojich blízkych boli už veľmi zriedkavé. Prišiel čas, kedy bolo treba spoznať životy i iných osobností, ktoré (ako vraveli naši učitelia) pre nás mnoho urobili. Ja som si však aj v tomto novom spôsobe života rýchlo našla to, čo som milovala. Svetom mojími očami som mohla posiať náš školský časopis, alebo sa podeliť s mojimi myšlienkami a emóciami na fóre, kde ľudia zanechávali vždy aj kus zo seba.
A teraz? Študujem náš krásny jazyk, zisťujem nové – pre mňa dovtedy neznáme zákutia, písmenám už hladím pomaly biele vlasy, s úctou sa im snažím (teraz už do hĺbky) porozumieť. Oni mi za odmenu do rúk vkladajú ich moc, dôveru nakladať s nimi podľa môjho uváženia. Chcela by som ľuďom prostredníctvom nich priniesť radosť, poradiť ak ich niečo trápi alebo len hľadajú malú radu.
To je dôvodom, prečo by som chcela vstúpiť do sveta copywriteningu, trošku sa tam porozhliadať, vydať zo seba to najlepšie, byť pre niekoho užitočnou. Či budem skvelým copywriterom ? Čas ukáže …